Založ si blog

O Pussy Riot inak

1. Predmet a cieľ analýzy

Nasledujúci text podáva analýzu právnych a etických aspektov kauzy Pussy Riot, pričom sa opiera najmä o
a) informácie z uvádzaných verejných zdrojov vrátane prístupných dokumentov predkladaných jednotlivými subjektmi trestného konania, textov stanovísk, súdnoznaleckých posudkov a pod.
b)  vyjadrenia Alexandra Agejkina, protojereja Chrámu Christa Spasiteľa (v ktorom došlo k spáchaniu skutku tvoriaceho základný predmet kauzy Pussy Riot), ktoré poskytol autorom pre účely vyhotovenia tejto analýzy
c) v rámci diskusie v sociálnej sieti vyslovené vyjadrenia programovej riaditeľky a tlačovej hovorkyne Inštitútu pre ľudské práva (IĽP), ktorý predstavuje mimovládnu organizáciu azda najviac angažovanú v občianskych aktivitách vytvárajúcich v rámci Slovenskej republiky spoločenský tlak smerujúci k prepusteniu obžalovaných (1).

Cieľom analýzy je dokázanie platnosti alebo neplatnosti argumentácie aktivistov, zasadzujúcich sa za prepustenie obžalovaných v spomínanej kauze.

2. Základné informácie
Dňa 21. februára 2012 preniklo päť žien v maskách a v svetlom oblečení na ambon (rečnícky pult) a na soleu (priestor medzi ikonostasom a oltárnou časťou chrámu) Chrámu Christa Spasiteľa a v čase mimo konania bohoslužby inštalovalo v priestore zvukové zosilňovače. Približne o päť minút spustili spev vulgarizmy obsahujúcej piesne namierenej o. i. proti cirkevným hierarchom Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC), spoločenstvu veriacich a vybraným náboženským dogmám. Pracovníci v chráme pôsobiacej súkromnej bezpečnostnej služby akciu zastavili a spomínané ženy násilne vyviedli z chrámu. Neskôr vyšlo sa k incidentu prihlásila feministická punková skupina Pussy Riot, ktorá na svojej stránke v Livejournal (2) zverejnila fotografie a videozáznamy z akcii chráme (3). Dňa 22. februára 2012 prorektor Školy pravoslávneho misionára pri Chráme apoštola Tomáša Dmitrij Pachomov požiadal ruského generálneho prokurátora o prešetrenie skutku. Následne ho navrhol kvalifikovať ako výtržníctvo spáchané skupinou osôb na základe motívu politickej, ideologickej, rasovej, etnickej alebo náboženskej nenávisti alebo neznášanlivosti a nenávisti či nepriateľstva voči akejkoľvek sociálnej skupine (4). Dňa 26. februára 2012 bola medializovaná informácia, že polícia začala trestné stíhanie v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu (TČ) podľa článku 213 odsek 2 Trestného zákona Ruskej federácie (TZ) výtržníctva. Následne boli členky skupiny Pussy Riot zadržané ako podozrivé zo spáchania TČ výtržníctva a vzaté do väzby. 12. marca bola vznesená obžaloba zo spáchania TČ výtržníctva spáchaného skupinou osôb podľa článku 213 TZ.

3. Postoje strán
Podľa vyjadrenia Amnesty International (AI) s odvolaním sa na právnu zástupkyňu obžalovaných je incident v Katedrále Christa Spasiteľa náležité hodnotiť ako legálny protest a nie ako trestný čin, čo však podľa tejto organizácie neznamená, že by členky skupiny nemali vysvetliť svoje konanie a ospravedlniť sa za ujmy, ktoré spôsobili. AI sa tiež odvoláva na vyhlásenie jednej z obžalovaných, že incident predstavoval výhradne etickú chybu, pričom zámerom obžalovaných bolo prekvapiť punkovým koncertom bez akéhokoľvek vedomia možnosti niekomu ublížiť (5). Incident sa pritom v rámci občianskeho aktívu chápe ako uplatnenie práva na slobodu slova (6). Medzi ľudskoprávnymi aktivistami v Rusku je tiež rozšírený názor, že vystúpenie obžalovaných bolo formou umeleckého sabavyjadrenia v rámci veľmi silného umeleckého vystúpenia, ktoré plne zodpovedá tomu, čo sa rozumie pod pojmom moderné umenie (7). Objavil sa tiež názor, že obžalované spáchali administratívny delikt (drobné výtržníctvo; porušenie predpisov o náboženskej slobode) a že neexistuje dôvod, prečo by zaň sa mali trestnoprávne zodpovedať (8).

Naopak, podľa vyjadrenia patriarchu RPC Kirilla ide o zločin, ktorý nemôže zostať nepotrestaným (9). Tento názor podporila Medzináboženská rada Ruska, podľa ktorej je nevyhnutné  odhaliť všetkých organizátorov, spolupáchateľov a možných objednávateľov spomenutého činu a ktorá vyjadrila nádej, že spoločnosť a súd nájdu adekvátne prostriedky  ich prevýchovy (10). Cirkev prostredníctvom svojho hlavného právnika pri plnom rešpekte k nezávislosti súdnictva požaduje vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti a uvádza, že z hľadiska právneho vedomia jej zástupcov mohlo dôjsť aj k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu šírenia náboženskej neznášanlivosti a ponižovania  ľudskej dôstojnosti na základe náboženskej príslušnosti (11).

4. Právna kvalifikácia skutku

4.1. Právny názor obžaloby
Prokurátor vzniesol voči obvineným obžalobu (12) zo spáchania trestného činu výtržníctva v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa článku 213 odsek 2 TZ, podľa ktorého sa pod výtržníctvom v základnej skutkovej podstate trestného činu (SPTČ) rozumie:

„hrubé porušenie verejného poriadku, vyjadrujúce jasné pohŕdanie spoločnosťou spáchané (po a) použitím zbrane alebo predmetom použitým ako zbraň; (po b) na základe politickej, ideologickej, rasovej, etnickej či náboženskej nenávisti alebo neznášanlivosti a nenávisti či nepriateľstva voči akejkoľvek sociálnej skupine.”

V kvalifikovanej skutkovej podstate sa pod výtržníctvom rozumie:

„rovnaký skutok spáchaný skupinou osôb po predchádzajúcej dohode alebo organizovanou skupinou alebo skutok spojený s odporom kladeným predstaviteľovi moci alebo inej osobe konajúcej za účelom ochrany verejného poriadku alebo zabraňujúcej porušeniu verejného poriadku”.

Podľa názoru prokurátora bol skutok spáchaný po predchádzajúcej dohode osôb, o čom svedčí fakt, že si obžalované medzi sebou rozdelili úlohy, účelovo si zaobstarali odev vyjadrujúci pohŕdanie cirkevnými pravidlami a tradíciami, zložili text piesne evidentne odporujúci všeobecným cirkevným pravidlám, požiadavkám poriadku, disciplíny a interných noriem cirkvi a navliekli si kukly, ktorými sťažovali orgánom činným v trestnom konaní ich identifikáciu a následné vyvodenie trestnej zodpovednosti. Spôsob spáchania skutku, ktorý sa vyznačuje úmyselným a starostlivým naplánovaním akcie, zvyšuje jeho spoločenskú nebezpečnosť, na miere ktorej sa podieľa aj skutočnosť, že bol na mieste vyhotovený videozáznam akcie s úmyslom šíriť ho prostredníctvom svojich spolupracovníkov na internete. O jeho plánovitom charaktere skutku svedčí aj fakt, že obžalované s cieľom bezproblémového prieniku a prípravy k záverečnej fáze TČ vstúpili do chrámu v odeve, ktoré zodpovedá cirkevným tradíciám – t.j. spáchanie predmetného skutku si vyžadovalo sofistikovanú prípravu. Skutok pritom spáchali aj napriek upozorneniam personálu, ktorý sa im usiloval fyzicky zabrániť v páchaní skutku a vysvetliť, že zotrvávanie na mieste spáchania skutku predstavuje rúhanie a zneuctenie základov a tradícií ruskej pravoslávnej cirkvi.

Z uvedeného vyplýva, že obžaloba má za to, že boli naplnené všetky stránky skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva.

Po objektívnej stránke TČ sa konanie páchateľa hodnotí ako nebezpečné pre spoločnosť t.j. v prípade skutkovej podstaty TČ (SPTČ) výtržníctva ide o hrubé porušenie verejného poriadku, vyjadrujúce jasné pohŕdanie spoločnosťou spáchané (…) na základe politickej (…) a náboženskej nenávisti alebo neznášanlivosti a nenávisti či nepriateľstva voči akejkoľvek sociálnej skupine. Pohŕdanie pravoslávnou časťou spoločnosti je zrejmé z vyššie opísaného správania obžalovaných v chráme a z prezentácie piesne, v ľstivom spôsobe preniknutia do chrámu s využitím tradičného a prijateľného oblečenia pravoslávnej veriacej, zo spôsobu ošatenia počas spáchania skutku, z prezentácie piesne, ktorou obžalované zaútočili na dogmatické piliere pravoslávnej cirkvi, z  výberu miesta jej prezentácie, ktorým bolo miesto konania najposvätnejších obradov určené výhradne pre duchovenstvo.

Čo sa týka fakultatívneho znaku objektívnej stránky SPTČ výtržníctva, a to spôsobu, v kvalifikovanej podstate sa uvádza spáchanie TČ (…) po predchádzajúcej dohode (… a) s odporom kladeným osobe zabraňujúcej porušeniu verejného poriadku. Prokurátor v obžalobe uvádza výpočet akcií vo fáze prípravy TČ, ktoré predpokladajú spolčenie (napríklad): vo všeobecnosti rozdelenie úloh a v následne zaobstaranie odevu, zloženie textu a melódie piesne a vo fáze dokonania TČ prezentácia piesne a zhotovenie videozáznamu. Z uvedeného vyplýva, že skutok pozostával zo sofistikovaného konania, ktoré predpokladá spolčenie, čím sa napĺňa fakultatívny znak TČ výtržníctva vo svojej kvalifikovanej skutkovej podstate. So spôsobom ako fakultatívnym znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty sa môžeme stretnúť aj na inom mieste – s odporom kladenom osobe zabraňujúcej porušeniu verejného poriadku – prokurátor v obžalobe uvádza ako personál katedrály najprv slovne, potom fyzicky sa snažil zabrániť dokonaniu skutku.

Následku konania a príčinnej súvislosti z hľadiska motívu náboženskej neznášanlivosti sa budeme osobitne venovať neskôr.

4.2. Právny názor obhajoby
Obhajcovia obžalovaných nesúhlasia s uvedenou právnou kvalifikáciou skutku, na základe ktorej bola vznesená obžaloba. Tvrdia, že posudok videozáznamu nenašiel v skutku aktivistiek skutočnosti, ktoré by napĺňali SPTČ výtržníctva. Prezentované názory obhajcov na zodpovedajúcu kvalifikáciu skutku sa však rôznia. Vo svojom vyhlásení adresovanom Hlavnej správe Ministerstva vnútra Moskvy jeden z právnych zástupcov obžalovaných oficiálne oznámil, že uvedený skutok z jeho pohľadu nenapĺňa SPTČ výtržníctva podľa článku 213 TZ, ale skutkové znaky podnecovania nenávisti a neznášanlivosti sú kvalifikačnými znakmi SPTČ podľa článku 282 TZ.  (podnecovanie nenávisti alebo nepriateľstva ako aj ponižovanie ľudskej dôstojnosti) (13).

Podľa uvedeného ustanovenia sa pod podnecovaním nenávisti alebo nepriateľstva ako aj ponižovanie ľudskej dôstojnosti rozumie:

„konanie zamerané na podnecovanie k nenávisti alebo nepriateľstva ako aj znevažovanie osoby alebo skupiny osôb na základe pohlavia, rasy, národnosti, jazyka, pôvodu, náboženského vyznania, rovnako ako členstvo v určitej sociálnej skupine spáchané verejne alebo s použitím médií”.

Popísaný skutok však zrejme nevykazuje znaky podnecovania nenávisti voči pravoslávnym veriacim, keďže ide skôr o skutok spáchaný z nevraživosti voči RPC a ňou akceptovaným náboženským dogmám (pozri diskusiu k motívu trestného činu v časti 4.2.3.) narušením spoločnosťou všeobecne prijímaných pravidiel správania sa v chráme ako miesta verejnosti prístupnom, základom ktorých sú kánonické pravidlá a v regule upravujúce pravidlá pobytu v chráme.

Okrem toho, v médiách sa uvádza návrh alternatívnej kvalifikácie skutku ako priestupku s následkom vyvodenia administratívnej zodpovednosti, pričom ide o právnu kvalifikáciu podľa ustanovení článku 5.26 odsek 2 Kódexu administratívnych deliktov (porušenie právnych predpisov o slobode svedomia, náboženskej slobode a o náboženských spoločnostiach), ktorý hovorí o urážke náboženského cítenia občanov alebo o znesvätení uctievaných objektov, symbolov, emblémov a ideologických symbolov. Stanovená sankcia umožňuje potrestať páchateľa peňažným trestom vo výške 1000 rubľov (14) (15), čo však zrejme nemožno považovať za adekvátny trest, ktorý by spĺňal požiadavky osobitej prevencie a vo svojom následku zabránil, aby obžalované v budúcnosti upustili od takéhoto konania. Popísaný myšlienkový postup tiež zjavne trpí prílišným formalizmom, keď vzhľadom na zhodu ujmy spôsobenej konaním obžalovaných (urážka citov veriacich) s popisom priestupku podľa článku 5.26 odsek 2 Kódexu administratívnych deliktov ignoruje iné  znaky skutku (ako napr. porušenie verejného poriadku či motív náboženskej alebo politickej nevraživosti).

Ďalším z návrhov obhajoby je, aby sa predmetný skutok neposudzoval podľa ustanovení TZ, ale podľa administratívno-právnych noriem, konkrétne podľa článku 20 (drobné výtržníctvo) Kódexu o správnych deliktoch, ktorý uvádza nasledovné:

„Za drobné výtržníctvo sa považuje porušenie verejného poriadku, vyjadrujúce jasné pohŕdanie spoločnosťou sprevádzané hrubými nadávkami na verejných miestach so znevažujúcim vzťahom k občanom rovnako ako zničením alebo poškodením cudzieho majetku”.

Iní advokáti sa však vyjadrili, že konanie obžalovaných v závislosti od stavu dôkaznej situácie možno kvalifikovať rôznymi spôsobmi, pričom rozdiel medzi konaním podľa článku 20.1 Kódexu administratívnych deliktov (drobné výtržníctvo) a článku 213 TZ (výtržníctvo) spočíva v prítomnosti motívov nepriateľstva, politickej, ideologickej, rasovej, národnostnej alebo náboženskej nevraživosti; pokiaľ obžaloba spomínané motívy preukáže, obžalované môžu byť uznané vinnými zo spáchania TČ výtržníctva (16).

4.3. Diskusia

4.3.1. K porušeniu verejného poriadku
Vyššie spomenutý názor na naplnenie znaku porušenia verejného poriadku nezdieľajú advokáti a právnici, ktorí vyjadrili svoj postoj v otvorenom liste (17); podľa ich názoru porušenie interných pravidiel prijatých cirkevnou organizáciou nemožno subsumovať pod porušenie verejného poriadku. Pod verejným poriadkom pritom možno chápať systém vzťahov, ktoré sa vyvíjajú v dôsledku dodržiavania a presadzovania pravidiel a predpisov upravujúcich správanie sa na verejných miestach (18). Ako narušenie verejného poriadku sa v ruskej právnej praxi chápe okrem iného prekazenie masových kultúrnych akcií, narušenie verejnej bezpečnosti a normálneho oddychu občanov či poníženie cti a dôstojnosti občanov (19), pričom SPTČ výtržníctva uvádza „hrubé porušenie verejného poriadku”. Verejné miesto spomínané v definícii verejného poriadku sa definuje ako miesto výskytu ľudí, ako napr. ulica, štadión, park, hromadná doprava, dvory, podjazdy, schodiská, výťahy, zábavné podniky; divadlá, kiná, kultúrne domy, pláže a pod. (20). To znamená, že verejný poriadok reguluje spoločenské vzťahy na verejných miestach, pod ktoré podľa vyššie uvedenej definície spadá aj verejnosti prístupný chrám.

Obžalované spáchali skutok, ktorým narušili prebiehajúce pokojné modlitby občanov v chráme. Nie je pritom dôležitá početnosť skupiny modliacich sa, ako to, že chrám je verejne prístupným miestom, v ktorom sa uplatňuje verejný poriadok. Z charakteru fungovania modlitieb tiež vyplýva podstatný fakt, že ide podujatie s voľným režimom (t.j. voľne prístupné verejnosti, občania môžu na modlitby kedykoľvek dôjsť a odísť), čo má za následok, že nesie potenciálne masový charakter. Skutkom zároveň došlo k porušeniu spoločenského pokoja a normálneho oddychu občanov, keďže modlitby sa uskutočňujú v čase oddychu občanov, keď načerpávajú duchovný pokoj a energiu v priestoroch chrámu, čo im v tomto prípade nebolo umožnené, pretože obvyklá atmosféra v kostole bola spáchaním skutku obžalovanými vážne narušená. Nie zanedbateľným faktorom následku spáchania skutku je poníženie cti a dôstojnosti občanov, ktorí útok na svoju vieru vnímajú ako útok na niečo, čo tvorí základnú a neoddeliteľnú súčasť ich duchovnej identity.

Vyššie sme uviedli kvantitatívny výpočet toho, čo sa spadá pod pojem porušenia verejného poriadku, pričom však kvalitatívne poňatie (úmyselného) narušenia verejného poriadku je teoreticky problematické, čo súvisí s neexistenciou jasných kritérií, ktoré by stanovili prítomnosť narušenia verejného poriadku vyjadrujúceho jasnú neúctu voči spoločnosti (21). Zákonodarca totiž jasne neustanovuje, aký charakter má mať skutok, aby ho bolo možné kvalifikovať ako SPTČ výtržníctva podľa článku 213 TZ. Podľa uznesenia pléna Najvyššieho súdu Ruskej federácie by mali súdy pri rozhodovaní o prítomnosti hrubého narušenia právneho poriadku vyjadrujúceho jasné pohŕdanie spoločnosťou brať do úvahy spôsob, miesto a čas jeho  spáchania, ako aj jej intenzitu, trvanie a ďalšie okolnosti skutku (22) (k ďalším okolnostiam skutku pozri diskusiu k zostávajúcim aspektom právnej kvalifikácie skutku v nasledujúcich kapitolách práce, predovšetkým však v časti 4.2.4.).

Nakoľko chrám je náležité posudzovať ako verejné miesto, verejným poriadkom sa v danom prípade chápe systém vzťahov, ktoré sa vyvíjajú v dôsledku dodržiavania a presadzovania pravidiel a predpisov upravujúcich správanie sa v ňom. Pravidlá správania v chráme sú pritom upravené v kánonických pravidlách a v osobitných regulách každého chrámu. Platí síce, že sa niektoré z kánonických pravidiel v súčasnosti dôsledne nedodržiavajú, nemožno však poprieť, že v rámci cirkevného úzu existuje vysoký stupeň zhody na výklade jednotlivých pravidiel a v istej nezanedbateľnej miere aj spoločenská zhoda na ich akceptovaní ako sociálneho faktu (systému pravidiel) určujúceho akceptovateľnosť jednotlivých typov prejavov vnútri chrámu. Je možné tvrdiť, že kánonické pravidlá sú vnútorné cirkevné regule, ktoré napriek faktu, že v danom prípade vytvárajú základ systému vzťahov, utvárajúcich sa výsledkom dodržiavania a plnenia noriem a pravidiel regulujúcich správanie ľudí v chráme ako na verejnom mieste, nepredstavujú celospoločensky platný systém pravidiel. Nemožno však zároveň poprieť fakt, že okrem formalizovaných pravidiel platia aj nejaké spoločnosťou prijímané (verejné) pravidlá, ktoré síce nie sú „hmatateľné” v zmysle úpravy vo forme vydaného predpisu, ale z ktorých je zrejmé, že vulgárne výkriky maskovaných žien v chráme sú s nimi v príkrom rozpore. Základom spomínaných spoločnosťou akceptovaných pravidiel je Sväté písmo a Posvätná tradícia obsahujúca aj spomínané kanonické pravidlá, ktorých aplikácia je síce v spoločenskej praxi voľnejšia či menej dôsledná (23), popretie ich existencie by však bolo v príkrom rozpore so spoločenskou praxou, keďže by predpokladalo neregulovanosť správania v chráme ako vo verejnom mieste, čo by viedlo k  absurdným dôsledkom. Pravidlá správania v chráme definované v apoštolskej tradícii a vo vnútorných chrámových predpisoch istým spôsobom „zľudoveli” a v tejto podobe tvoria systém noriem regulujúcich pobyt osôb v ich priestoroch, ktorý je celospoločensky známy a akceptovaný a má verejný, nie interný cirkevný charakter.

Z hľadiska preukázania existencie alebo neexistencie porušenia verejného poriadku má význam vzťah konania obžalovaných k spomínaným objektívnym cirkevným normám aj k ich verejne akceptovanému odrazu. Výhrady voči vonkajším prejavom konania obžalovaných počas trvania incidentu sa z pohľadu (ne)súladu s existujúcimi normami upravujúcimi správanie v chráme opierajú o znenie posvätných pravidiel (kánonov, (24)). Základný výpočet porušených pravidiel používame prevzatý zo súdnoznaleckého posudku (25)vypracovaného špecialistami z odborov kulturológia a lingvistika, pričom jeho argumentačný aparát rozširujeme o polemiku s názormi autorov kritickej analýzy textu expertízy (26). Podľa 9. apoštolského pravidla je veriacich, ktorí prichádzajú do chrámu výhradne počúvať Písmo, ale nezostávajú na modlitbách a na svätom prijímaní do konca, nutné vylúčiť ako osoby, ktoré robia v chráme neporiadok. Výhrada autorov kritickej analýzy textu expertízy spočíva v tom, že toto pravidlo upravuje špeciálne dôvody vylúčenia osôb, ktoré nezotrvávajú v chráme mimo čítania Písma. V skutočnosti však toto pravidlo upravuje, že tieto osoby je žiaduce vylúčiť v rámci kategórie ľudí, spôsobujúcich v chráme neporiadok a teda predpokladá, že kategória osôb spôsobujúcich v chráme neporiadok spadá pod kategóriu osôb, ktoré majú byť vylúčené.  Nakoľko obžalované v prípade Pussy Riot neporiadok v chráme nepochybne spôsobovali, 9. apoštolské pravidlo sa na ne vo vyššie uvedenom zmysle zákonite vzťahuje. 62. pravidlo VI. Všeobecného snemu zavrhuje okrem iného verejné ženské tance (…), prikazuje, nech sa (…) žena do odevu náležiaceho mužovi a stanovuje, že sa nepatrí nosiť komické, satyrské či tragické masky (…). Toto pravidlo tiež nariaďuje tých, ktorí toto vedia a napriek tomu sa vyššie uvedeného dopúšťajú, vyvrhnúť z kňažského stavu a laikov odlúčiť z cirkevného spoločenstva. Výhrada autorov kritickej analýzy textu expertízy tvrdí, že sa toto pravidlo vzťahuje len na dionýzovské slávnosti a na správanie počas ich konania. Pravdou však je, že tento predpis napriek historickým okolnostiam jeho vzniku nikde neobmedzuje zákaz nosenia komických masiek a obliekania mužského odevu (ktorý mala odetý jedna z obžalovaných) ženami výhradne na tieto príležitosti a že je v danom zmysle formulované ako všeobecne platný zákaz. Platí síce, že priamo nereguluje správanie osôb prítomných v chráme, zároveň však určuje, aká úprava zovňajšku je nereglementárna za všetkých okolností vrátane pobytu v pravoslávnom chráme. Na konanie obžalovaných sa ďalej bez vážnejších pochýb vzťahuje 75. pravidlo VI. všeobecného snemu, podľa ktorého nemajú tí, ktorí prichádzajú do chrámu spievať, vyludzovať nemožné zvuky, vydávať zo seba neprirodzený krik a zavádzať niečo, čo nezodpovedá a čo nie je vlastné cirkvi, ale z veľkou pozornosťou prinášať spev žalmov Bohu, ktorý vidí skryté. Podobne podľa 15. pravidla laodicejského snemu okrem spevákov, náležiacich ku kléru, ktorí vchádzajú na ambon a spievajú podľa knihy, nikto nesmie v chráme spievať (podľa Balsamonovho výkladu toto pravidlo zakazuje laikom výhradne vchádzať na ambon a začínať spev); bolo totiž preukázané, že obžalované začali spev, čím došlo k porušeniu tohto kánonického pravidla.

Možno konštatovať, že v dôsledku celospoločenského dodržiavania cirkevných predpisov upravujúcich správanie v chráme sa pravidlo, v zmysle ktorého sa nemá robiť hlučný rozruch v chráme, stalo pevne súčasťou regulácie vzťahov v chráme ako na verejnom mieste. Uvedené sa primerane vzťahuje aj na porušenie „Pamiatky”, t. j. regule upravujúcej správanie v Chráme Christa Spasiteľa, v zmysle ktorej je ženám zakázané prichádzať do chrámu v odeve, odkrývajúcom rôzne časti tela, ako plecia, prsia, brucho a iné. Napriek výhrade autorov kritickej analýzy textu expertízy, že v súdnoznaleckom posudku nie je jasne formálne vyznačené ukončenie enumerácie častí tela (nie je jasné, či výraz „a iné” pochádza z textu Pamiatky alebo či je použitý výhradne autormi expertízy, ktorí by prípadne tento výpočet skrátili), každému čo i len povrchnému znalcovi cirkevných zvyklostí je známe, že nie je žiaduce, aby žena vstupovala do chrámu v odeve, ktorý odhaľuje plecia. Podobne v „Pamiatke” zahrnutý zákaz nosiť do chrámu objemné predmety, ktorý obžalované prinesením gitár porušili, je všeobecne akceptovaným pravidlom platným v celom rade pravoslávnych chrámov v rôznych štátoch. Cirkevná etiketa ako systém pravidiel podieľajúcich sa na regulácii správania v chráme tiež zahrňuje nepísané pravidlá týkajúce sa farebnosti odevu žien vstupujúcich do chrámu, ktorý síce nemusí byť nutne tmavej farby, nie je však náležité odievať sa do oblečenia výrazných krikľavých farieb, pričom toto, aj keď v posvätných kánonoch a regulách upravujúcich pravidlá správania v chráme nezahrnuté pravidlo má rovnako povahu spoločnosťou akceptovanej normy, ktorú obžalované okázalo porušili.

4.3.2. K vyjadreniu zjavnej neúcty k spoločnosti
Hrubé porušenie verejného poriadku sa považuje za trestný čin výtržníctva len vtedy, keď vyjadruje jasnú neúctu k spoločnosti, pod ktorou sa rozumie otvorene vyjadrený, nápadný, demonštrovaný a je zjavne neúctivý vzťah k elementárnym pravidlám správania a morálky, spôsobujúci danie osobnosti páchateľa do protikladu spoločnosti (27), pričom sa vyznačuje konaním proti záujmom občanov, často páchateľovi neznámym, obvykle na verejnom mieste. (28). S porušením spoločensky akceptovaných pravidiel uvedených v predchádzajúcej kapitole zjavná neúcta k spoločnosti priamo súvisí; hranica medzi vyjadrením očividne neúctivého vzťahu k elementárnym pravidlám správania a morálky a akceptovateľným konaním nemusí byť vždy zreteľná, pokiaľ je však pravda, že obžalované hrubým, vulgárnym a urážlivým spôsobom (pozri diskusiu k motívu trestného činu v časti 4.2.3.) porušili pravidlá, akceptované rozhodujúcou časťou ruskej spoločnosti (pravidlá správania v chráme majú v rámci svojho spoločenského odrazu verejnú podobu a sú celospoločensky akceptované) a jej nezanedbateľnou časťou (pravoslávnymi veriacimi) považované za posvätné, je evidentné, že bola spomínaná hranica prekročená. Málokto asi pochybuje o tom, že to, čo je vnímané ako celospoločensky akceptované a posvätné, sa podľa elementárnych pravidiel správania a morálky nemá znesväcovať. Rovnako je zrejmé, že sa tým činom obžalované dali do protikladu spoločnosti, ktorej rozhodujúca časť vyššie spomínané pravidlá v ich voľnejšej, takpovediac „zľudovenej” podobe akceptuje.

4.2.3. K motívu trestného činu
Motív trestného činu je fakultatívnym znakom objektívnej stránky SPTČ výtržníctva, ktorá je vymedzená o. i. tým, že bol skutok bol spáchaný na základe politickej (…) a náboženskej nenávisti alebo neznášanlivosti a nenávisti či nepriateľstva voči sociálnej skupine. Zjavným zámerom činu bolo podľa obžaloby (29) zneuctenie cirkevnej svätyne z motívov náboženskej nenávisti a dosiahnutie spoločenskej rezonancie činu prostredníctvom ďalšieho rozšírenia záznamu z jeho uskutočnenia. O tomto zámere svedčí fakt, že obžalované o chystanom incidente vopred upovedomili médiá a blogerov. S cieľom bezproblémového prieniku na miesto konania posvätných obradov najprv použili reglementárny odev, čo preukazuje plánovitý charakter ich činu a fakt, že si boli vedomé rúhavého charakteru neskoršej úpravy ich zovňajšku počas trvania incidentu. Prenikli na soleu a na ambon, t. j. do častí, vstup do ktorých je laikom prísne zakázaný, čím vedome zneuctili posvätný priestor a pravidlá správania v ňom. O fakte, že pravidlá správania v chráme ako na verejnom mieste porušovali zámerne a cielene, svedčí aj fakt, že nereagovali na výzvy ukončiť toto konanie a na jej pokusy vysvetliť im, že sa nachádzajú v priestore, na vstup do ktorého nemajú oprávnenie. Obžalované si podľa obžaloby vyzliekli vrchné časti odevu, čím si obnažili ruky a plecia a porušili tým ďalšie zvyklosti aj regule a nasadili si masky, zakázané osobitným kánonickým pravidlom (pozri diskusiu k porušeniu verejného poriadku v časti 4.3.1.). Ďalej sa prezentovali piesňou rúhavej povahy, obsahujúcej vulgarizmy a slová urážajúcich Cirkev, o čom si pre propagačné účely vyhotovovali video a fotozáznamy.

Napriek uvedenému, podľa vyjadrenia výkonnej riaditeľky IĽP Aleny Krempaskej obžalované urážali predovšetkým patriarchu Kirilla a nie pravoslávnych veriacich, pričom kritizovali cirkev a jej politické praktiky, čo je podľa jej mienky v súlade s vierou kohokoľvek, kto je „skutočný veriaci”.  Z jednej strany možno súhlasiť, že obžalované neurážali funkciu patriarchu, ale osobu, ktorá túto funkciu zastáva, na druhej strane už len bližší pohľad na text piesne cez prizmu objektov náboženských presvedčení pravoslávnych veriacich ukazuje, že je jej hodnotenie „skutočného veriaceho” vo vzťahu k postojom pravoslávnych kresťanov k ich cirkvi výslovne pomýlené. Pre pravoslávneho veriaceho je totiž jeho cirkev telom Christovým a ako taká je objektom jeho viery; v zmysle nicejsko-konštantinopolského vyznania viery považuje pravoslávnu cirkev za jednu, svätú, všeobecnú, a apoštolskú, pričom vynímať ju z rámca náboženských presvedčení je mierne povedané neadekvátne. Zároveň je potrebné podotknúť, že sa pieseň prezentovaná počas incidentu zďaleka netýkala výhradne cirkevných hierarchov, ktorých obžalované nazývajú okrem iného prehnitými vodcami. Naopak, týkala sa Cirkvi ako celku, ktorú tvoria všetci jej členovia (“čierny hábit, zlaté náplecníky | všetci farníci sa plazia na poklony”), náboženskej viery a dogiem; porov. “Bohorodička, Panna, staň sa feministkou”, „Ženy musia rodiť a ľúbiť” a pod. napr. so znením 1 Kor 11, 3-16 (30) a i., ktorý stanovuje postavenie ženy v kresťanských spoločenstvách”, porov. tiež „gay-pride odpravený na Sibír v okovách | hlava KGB, ich hlavný svätý | vedie protestujúcich do väzby s eskortou | aby sa Najsvätejší neurazil” a pod. porov. s Rim 1, 27 (31), kde sa upravuje viera v hriešnu povahu homosexuálneho konania a pod.). Je zrejmé, že je prezentovaná skladba namierená proti Cirkvi a pravoslávnej viere, ku ktorej síce môžu mať rôzni ľudia akékoľvek výhrady, ani samotný fakt ich pomyselnej oprávnenosti z nich však nerobí nič iné, ako tvrdenia, namierené proti nim. Podľa vyjadrenia protodiakona chrámu Christa Spasiteľa Alexandra Agejkina pre redakciu portálu DespiteBorders.com je pritom ideológia feministiek budovaná na etických princípoch, ktoré sú celkom protichodné kresťanským alebo ktoré tie kresťanské zámerne narušujú. Hlavné posolstvo tzv. „punkovej modlitby” nie je podľa neho určené k Bohu, ktorého stúpenkyne feministického hnutia spájajú s nenávidenou mužskou supremanciou, ale Matke Božej, ktorá je blízka ich ženskej podstate. Aj posvätný priestor chrámov venovaný Zjaveniu Pána a Narodeniu Christa vzhľadom na posolstvo piesne (o. i. „Ženy musia rodiť a ľúbiť”) zrejme nebol zvolený náhodou.

Osobitným problémom je použitie vulgárnych slov „sran'” („sračka”) a „suka” („suka”) v bezprostrednom spojení s menom Božím. Jedným z argumentov uvádzaných v súdnoznaleckom posudku (32) vypracovanom špecialistami z odborov kulturológia a lingvistika  je tvrdenie, že použité slovné spojenie „sran’ Gospodnya” („sračky Pánove”) má bohorúhačský zmysel, kvôli čomu predstavujú útok na práva pravoslávnych veriacich. Vykrikované fragmenty piesne „Sran’, sran’, sran’ Gospodnya | Sran’, sran’, sran’ Gospodnya”  tak predstavujú hrubé zneuctenie  a premyslene potupujúci a ponižujúci výsmech, vyjadrenie otvorenej neúcty a hrubo neúctivého a urážlivého vzťahu k sociálnej skupine pravoslávnych veriacich. Podľa autorov kritickej analýzy textu expertízy (33), odborníkov v odbore história a etnografia je však slovné spojenie „ sran’ Gospodnya” frazeologizmom, t. j.  ustáleným slovným spojením, význam ktorého ako celku sa odlišuje od významov jednoduchých výrazov, z ktorých sa skladá. Tento frazeologizmus prenikol do ruštiny pod vplyvom dabingov amerických filmov ako preklad americkej idiomy „holy shit” a nesie význam „Aké nepríjemné!”, „To je ale!” a pod. V tejto súvislosti však uvádzame závery, ku ktorým sme dospeli výsledkom analýzy pragmalingvistických a ortografických aspektov použitia tohto zloženého výrazu:

1. Motív použitia práve tohto slovného spojenia  v chráme v kontexte celej situácie zjavne nezodpovedá  zámeru použiť  frázu v zmysle „Aké nepríjemné!”, podobne, ako motív použitia hákového kríža na zhromaždení neonacistov zvyčajne nezodpovedá zámeru prezentovať sa hinduistickým znakom šťastia.
2. To potvrdzuje skutočnosť, že sa z hľadiska grafického zápisu frazeologizmus „sran’ gospodnya”  zachytáva s malým písmenom na začiatku druhého jednoduchého výrazu, ktorý toto slovné spojenie obsahuje.  Napriek tomu, že pieseň Pussy Riot odznela v zvukovej podobe, iste nie je náhodné, že v textovej podobe kolujúcej v sieti internet vrátane variantu, ktorý je uvedený na webovej stránke (blogu)  Pussy Riot (34) sa uvádza podoba s veľkým písmenom, t. j. „sran’ Gospodnya”, pričom je evidentné, že tento spôsob použitia zodpovedá motívu zneuctenia Božieho mena a po vecnej stránke zrejme mieri k  hierarchom Ruskej pravoslávnej cirkvi.

4.2.4. K miere spoločenskej nebezpečnosti skutku
Pod pojmom spoločenská nebezpečnosť sa rozumie materiálny (objektívny) znak trestného činu, predstavujúci zapríčinenie podstatnej ujmy spoločenským vzťahom v danom štáte či spôsobu života spoločnosti, táto ujma býva hospodárska, ekologická, vojenská alebo sa týka ústavných práv človeka, verejného poriadku atď. (35), pričom zahrňuje aj ujmy na záujmoch týkajúcich sa tradícií a duchovných hodnôt spoločnosti. Ako sme uviedli v časti 4.1., po objektívnej stránke TČ výtržníctva sa hodnotí konanie páchateľa ako nebezpečné vzhľadom na hrubé porušenie verejného poriadku, vyjadrujúce jasné pohŕdanie spoločnosťou spáchané (…) na základe politickej (…) a náboženskej nenávisti alebo neznášanlivosti a nenávisti či nepriateľstva voči akejkoľvek sociálnej skupine.

Vybrané podstatné aspekty spoločenskej nebezpečnosti skutku vykonaného obžalovanými zhrnul vo vyjadrení pre autorov protodiakon chrámu Christa Spasiteľa Alexandra Agejkina tým, že išlo o plánovaný útok na posvätný priestor, ktorý patrí k pravoslávnej cirkvi, o pokus preniknúť do posvätného priestoru, zmeniť ho a zosadiť toho, kto v ňom prevláda. Hlavné nebezpečenstvo podobných akcií podľa neho spočíva v snahe desakralizovať prostredie veriacej časti spoločnosti, zbaviť veriacich pre nich dôležitého sakrálneho priestoru a súčasne zrušiť ich chápanie sviatosti. Ak neexistuje žiadne tabu na inváziu do duchovného sveta veriacich, potom zostávajúce tabu v spoločnosti podľa jeho vyjadrenia neznamenajú nič, čo otvára cestu k bezbrehej tolerancii všetkého a k demolácii takých pojmov, ako sú univerzálne hodnoty. Také príučky musia pritiahnuť pozornosť k duchovnej zložke života veriacej časti spoločnosti a viesť k ochrane duchovného sveta, posvätného priestoru. Je potrebné zamyslieť sa nad pojmom rúhania a nad jeho deštruktívnou hodnotou, čo je dôležité nielen pre kresťanov, ale aj pre zástupcov všetkých náboženských vyznaní. Ochrana práva veriacich na posvätnosť a na sviatosti pred rúhaním musí byť z týchto dôvodov súčasťou trestných poriadkov.

Okrem uvedených skutočností existujú ďalšie mimoriadne vážne okolnosti skutku, ktoré zvyšujú mieru jeho spoločenskej nebezpečnosti. Vzhľadom na ne by nebolo dôvodné použiť normy administratívno-právnej zodpovednosti a niektoré z nich by mali byť podkladom pre výmeru trestu:

1.  TČ bol spáchaný na základe motívu náboženskej a politickej neznášanlivosti;
2.  TČ bol spáchaný chráme – na mieste, aké po tisícročia v spoločnosti požívajú úctu;
3. spôsobu, akým bol TČ vykonaný, naznačuje, že páchateľky museli dobre poznať dogmatiku, kánonické pravidlá a v reguly upravujúce správanie sa v chráme, aby mohli svojím správaním efektívne zasiahnuť členov obce veriacich (t.j. existencia priameho úmyslu);
4. spáchanie TČ vo fáze prípravy si vyžadovalo sofistikované akcie, na to, aby sa mohlo vôbec pristúpiť k jeho záverečnej fáze;
5. kvalifikovaná SPTČ obsahuje ako fakultatívnu zložku objektívnej stránky SPTČ spôsob, ktorý zákonodarca chcel trestnoprávne podchytiť v kvalifikovanej SPTČ;  TČ bol spáchaný po predchádzajúcej dohode (t.j. možno práve vzhľadom na sofistikovanú prípravu TČ);
6. rovnako ako v predošlom bode z hľadiska teoretického zaradenia; TČ bol spáchaný aj napriek odporu osôb usilujúcim sa zabrániť porušovaniu verejného poriadku a spáchaniu TČ;
7. páchateľky mali počas páchania TČ na hlavách kukly, čo sťažovalo ich identifikáciu pre účely trestného stíhania;
8. páchateľky vyhotovili prostredníctvom pomocného štábu videozáznam z páchania TČ s úmyslom zverejniť ho na internete (čo aj napokon urobili), a tak zvýšiť spoločenskú nebezpečnosť svojho konania;
9. napokon tu možno identifikovať na prvý pohľad latentný následok spáchania TČ, ktorý sa prejavuje na sekundárnom objekte SPTČ chránenom – t.j. bezpečnosť zdravia človeka (36). Cirkev sa sama seba charakterizuje ako spoločenstvo veriacich, ktoré je založené na viere o platnosti náboženských presvedčení  zakotvených v Svätom písme a v posvätnej tradícii, zahrňujúcich vieroučné dogmy, definovanie spoločenstva veriacich ako objektu viery i kánonické pravidlá, na ktoré obžalované spáchaním skutku zaútočili. V krajine v ktorej je pravoslávie hlboko zakorenené a 100 miliónov obyvateľov sa považuje za pravoslávnych veriacich nie je prekvapujúce, že sa objavujú v dôsledku tejto udalosti psychické problémy (ako uvádzajú o. i. výsluchy poškodených) u viacerých pravoslávnych veriacich. Spáchanie predmetného skutku mohlo neblaho zasiahnuť skupiny obyvateľstva aj mimo obce pravoslávnych veriacich (minimálne spôsobiť rozhorčenie), pretože nie len v kresťanskej ale aj v židovskej, moslimskej ale aj iných častiach spoločnosti je vulgárne vystúpenie v chráme vzhľadom na elementárne zásady správania a morálky považované za nepatričné, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že regule pravoslávnych chrámov neumožňujú pobyt v chráme s odhalenými ramenami a pod., čo napokon zdieľajú aj iné monoteistické náboženstvá.

4.2.5. K otázke vplyvu práva na slobodu presvedčenia a prejavu na kvalifikáciu skutku
Podľa článku 19. Všeobecnej deklarácie ľudských práv  má každý právo na slobodu presvedčenia a prejavu: toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice. Veľmi široký výklad tohto článku vedie k tvrdeniam, že sú obžalované väzňami svedomia, postihovanými za uplatňovanie práva na slobodu presvedčenia a prejavu (37). Myšlienkové postupy aktivistov Amnesty International, IĽP a ďalších mimovládnych organizácií predpokladajú, že uplatnenie práva slobody prejavu je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť trestného činu, čo je samozrejme mylný predpoklad, ktorého aplikácia by viedla k rozkladnému vplyvu na základné princípy právneho štátu a na ochranu iných práv občanov. V prípade, ak skutok naplní znaky konkrétnej SPTČ, je nevyhnutné daný TČ stíhať podľa ustanovení trestného poriadku bez ohľadu na skutočnosť, že súčasne s páchaním TČ dochádza k uplatňovaniu práva na slobodu presvedčenia a prejavu. Označovanie skutku obžalovaných za „údajnú “výtržnosť”” (38) túto skutočnosť zjavne ignoruje, pričom zainteresované mimovládne organizácie nadraďujú právo na slobodu presvedčenia a prejavu nad všetky iné práva občanov. Príkladom môže poslúžiť vyjadrenie Aleny Krempaskej, že „má vážny problém s tým, kde je teda hranica slobody slova, ak takmer čokoľvek sa dotkne citov veriacich” a predpokladá, že aplikáciou SPTČ výtržníctva na spáchaný skutok sa  veriacim pridáva akási „nadprávna” ochrana a použitie.

Na druhej strane musíme uviesť postoj predstaviteľa RPC; podľa vyjadrenia Agejkina vo svojich akciách členky neslávne známej skupiny mnohokrát kritizovali a urážali súčasnú politickú štruktúru ruskej spoločnosti a vládnucej moci, nikto ich však za to neprenasledoval. (Toto tvrdenie koniec-koncov potvrdzujú aj niektorí ruskí občianski aktivisti (39)). Sloboda slova neoprávňuje k súčasnému páchaniu trestnej činnosti, pričom v danom prípade podľa jeho slov vidíme pokus zakryť otvorený zločin nejakými politickými myšlienkami, snahu uniknúť zodpovednosti za banálny trestný čin.

5. Etické hodnotenie skutku
Prebiehajúca diskusia s aktivistami za prepustenie obžalovaných v kaze Pussy Riot pobáda zamyslieť sa nad prípadom z etického aspektu. Mimo zorného poľa a dosahu právnych kategórií totiž leží etika, ktorá nehodnotí súlad konania s právnymi, ale s univerzálnymi alebo parciálnymi etickými normami. V rámci nej zrejme možno formulovať imperatívy:
– pokiaľ boj za univerzálne hodnoty vyžaduje spáchanie trestného činu, neodsudzuj ho
– pokiaľ trestný čin predstavuje výnimočný spoločenský, morálny a pod. prínos, neodsudzuj ho
V histórii poznáme napr. množstvo atentátov, povstaní a iných činov a udalostí, ktoré z hľadiska vtedajšieho práva zakladali SPTČ a napriek tomu ich relevantná časť spoločnosti považuje nielen za akceptovateľné, ale dokonca za chvályhodné. O formulovaný imperatív sa zrejme opiera aj predpoklad aktivistov, že konanie obžalovaných nemá byť trestnoprávne postihnuté vzhľadom na prínos, ktorý pre spoločnosť predstavovalo z titulu údajnej oprávnenosti kritiky štátnej moci RF a Ruskej pravoslávnej cirkvi. Pri aplikácii formulovaných imperatívov na prípad Pussy Riot však určite treba konštatovať, že vyjadrenie kritických postojov voči ruskej štátnej moci či voči Ruskej pravoslávnej cirkvi, jej hierarchom a dogmám si spáchanie trestného činu nevyžadovalo. Nakoľko v Ruskej federácii je značný počet možných miest konania verejných aktivít, pričom tiež funguje značný počet opozičných či opozičné názory prezentujúcich médií (od množstva internetových stránok cez Nezavisimuju či Novuju Gazetu, rádio Echo Moskvy až po rad súkromných televízií), formácia Pussy Riot zrejme mala v dispozícii veľký počet iných možností, ako viac či menej kultivovanou formou prezentovať svoje kritické názory inde. Podľa vyjadrenia ruskej občianskej aktivistky Svetlany Svistunovej (40) síce viaceré koncerty priamo uprostred Červeného námestia, v metre a pod. nevyvolali žiadnu verejnú pozornosť a želaný efekt sa dostavil až po incidente v Chráme Christa Spasiteľa, treba však uviesť, že je žiaduce rozlišovať medzi možnosťou prezentácie názorov a informácií, ktorá bola naplnená, a vyvolaním verejnej pozornosti, ktorej absenciu zrejme možno pripísať o. i. chabým posolstvám prezentovaným v rámci tvorby Pussy Riot a ktorej zabezpečenie nie je garantované v rámci ľudských práv ani v rámci žiadnych všeobecne prijímaných etických noriem. Pokiaľ by sme sa však rozhodli aj túto skutočnosť ignorovať a tvrdili by sme, že bolo podmienkou úspešnosti prezentácie ich (inak bežne medializovaných) informácií a názorov spôsobenie rozruchu, existovali iné podujatia, na ktorých ho mohli vyvolať bez prejavenia očividne neúctivého vzťahu k elementárnym pravidlám správania a morálky. Podľa tých totiž nie je akceptovateľné ťahať postmodernú kultúru, správanie a názory, ktoré Pussy Riot reprezentujú, do pravoslávnych chrámov. Podľa vyjadrenia protodiakona chrámu Christa Spasiteľa Alexandra Agejkina je neprípustné vyvíjať tlak na ľudí, ktorí nechcú žiť myšlienkami postmodernizmu a nechcú ísť do bezodnej priepasti hriechu. Jednou vetou vyjadrené; veriaci majú v rámci elementárnych spoločnosťou prijímaných pravidiel právo na svoj sakrálny priestor, do ktorého členky Pussy Riot neoprávnene zasiahli, pričom tento zásah nebol nutný a keďže spoločnosti nepriniesol žiadne nové, neznáme či nezvyklé postoje či informácie, nepredstavoval ani žiaden výnimočný spoločenský či morálny prínos. Z týchto dôvodov je zrejmé, že aj v prípade (filozoficky legitímneho) nadradenia morálky pozitívnemu právu nie je možné úspešne obhájiť požiadavku beztrestnosti obžalovaných.

Týchto imperatívov sa dotýka napr. aj argumentácia duchovného menej významnej schizmatickej liberálne orientovanej Apoštolskej pravoslávnej cirkvi Gleba Jakutina (41), ktorý vytvára paralelu medzi konaním Christa rozháňajúceho peňazomencov v chráme a konaním obžalovaných v kauze Pussy Riot. Žiaľ, autorom sa nepodarilo zistiť, či židovské zákony platné v danom čase poznali pojem ekvivalentný dnešnému výtržníctvu v zmysle súčasnej ruskej právnej úpravy. (Dalo by sa azda len špekulovať, že ak by to tak bolo, iste by to proti Christovi použili zákonníci a farizeji, o čom by sa nám s istou pravdepodobnosťou zachovala v evanjeliách zmienka; naproti tomu sa z nich dozvedáme len to, že pred jeho ukrižovaním boli bezradní, keďže nevedeli, z čoho ho obviniť). Podstatný rozdiel však spočíva v tom, že Christos v danom chráme podľa kresťanskej tradície prezentoval v súdobom etnicky výlučnom (do jeruzalemského chrámu bolo Nežidom zakázané vkročiť pod hrozbou trestu smrti (42)) a “skomercializovanom” náboženskom prostredí fundamentálne a prevratné posolstvo: “Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy” (43). Naproti tomu obžalované v kauze Pussy Riot sa neprezentovali ničím, čo by bolo v zmysle vyššie formulovaných imperatívov výnimočne hodnotné; to, čím sa vymykajú z rámca záplavy iných obdobných aktivít, je vulgárne narušenie elementárnych spoločnosťou prijímaných noriem správania v chráme ako na verejnom mieste, ktoré zrejme zakladá skutkovú podstatu trestného činu.

Podobne možno formulovať iný imperatív:
–    nesúhlas so zjavne neprimeraným trestom
Na jeho základe nesúhlasíme s kameňovaním či utínaním rúk v niektorých jurisdikciách napriek tomu, že ho pre jednotlivé typy prípadov stanovuje miestna trestnoprávna legislatíva. Porovnanie s legislatívou iných krajín vrátane štátov tzv. vyspelej Európy však ukazuje, že za podobný počin by v mnohých z nich nasledoval trestnoprávny postih. Napr. v SR sa podľa § 364 ods. 1 písm. d. Trestného zákona trestného činu výtržníctva dopúšťa každý, kto “sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že hrubým spôsobom ruší zhromaždenie občanov alebo priebeh športového alebo kultúrneho podujatia”. Za uvedený čin je trestným zákonom stanovená maximálna sadzba tri roky odňatia slobody, podobná ako tá v RF bez zohľadnenia priťažujúcej okolnosti konania vopred dohodnutej skupiny osôb. Je otázne, prečo, pokiaľ má platiť argument o zjavne neprimeranom treste, aktivisti bojujúci za prepustenie obžalovaných v kauze Pussy Riot nepožadujú zmenu právnej úpravy v SR a prekvalifikovanie výtržníctva z trestného činu na priestupok.

Ďalší imperatív môže znieť
–    v rámci vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti nesúhlas s uplatňovaním dvojakého metra voči rôznym skupinám občanov
Tento argument používajú mnohí prívrženci obžalovaných v zmysle, že iní výtržníci by hypoteticky neboli za obdobný počin trestnoprávne postihnutí v prípade, že by smeroval k podpore vládnucich elít RF. Ako protiargument preukazujúci nekorektnosť myšlienkových postupov týchto osôb možno uviesť analogický modelový príklad. Majme osoby X a Y. Povedzme, že osoba X aj osoba Y nezávisle na sebe ukradnú určitú sumu peňazí. X skončí vo väzení, Y vzhľadom na svoje konexie nie (situácia veľmi dobre možná a bežná aj v slovenských pomeroch). Ak prijmeme predpoklad, že je rozumné a správne potrestať všetkých vinníkov, a to rovnako a v miere stanovenej zákonom, bolo by náležité schvaľovať potrestanie X a kritizovať beztrestnosť Y. Posolstvá aktivistov za prepustenie obžalovaných sa však zakladajú na myšlienkovom postupe, ktorý predpokladá, že X je z rôznych (často absurdných dôvodov) nevinný a že je len obeťou tých, ktorí ho obviňujú (za X si možno dosadiť Pussy Riots). Tento postup je však je zjavne nekorektný: existencia prípadu, v ktorom sa nejaké pravidlo neuplatnilo, totiž nemá za následok jeho neplatnosť (napr. existencia prípadu, v ktorom nebol potrestaný páchateľ znásilnenia, nemá za následok akceptovateľnosť takéhoto konania).

Vo výpočte podobných viet by sa dalo pokračovať, zrejme však neexistuje žiaden akceptovateľný etický imperatív, v zmysle ktorého by sme mali nesúhlasiť so zákonom stanoveným trestom na základe politicky či nábožensky nevraživých postojov páchateľa či na základe toho, že zároveň s páchaním trestného činu uplatňoval svoje garantované právo na slobodu prejavu a presvedčenia.

6. Záver
Ako príklad uvádzania rozmanitých, často veľmi zvláštnych dôvodov, pre ktoré by vraj obžalované mali byť považované za nevinné, môžu poslúžiť vyjadrenia predstaviteľky IĽP Aleny Krempaskej, podľa ktorej nemožno ani „pri žiadnej nadsázke”, „najväčšej fantázii”, len s „obrovským prekrúcaním”; „nadraďovaním ochrany citov veriacich nad slobodu prejavu” a pod. subsumovať skutok spáchaný obžalovanými pod článok 213 TZ, keďže nemá ísť o “hrubé narušenie verejného poriadku”, o “otvorenú neúctu na základe príslušnosti k náboženskej skupine” ani o urážku „náboženstva ani citov veriacich”. Takto podané videnie udalostí však vo svetle argumentov uvedených v predchádzajúcich častiach práce pôsobí skôr ako zmes dojmov a pocitov bez racionálnych právnych či etických základov, než ako príspevok do vecnej diskusie o prípade. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že aktivisti Amnesty International či IĽP považujú páchanie výtržníctva (a zrejme aj inej trestnej činnosti) za morálne prijateľné či dokonca nezakladajúce trestnú zodpovednosť, ak smeruje k povaleniu režimu osobitne v RF, a to za každých okolností bez ohľadu na absenciu nutnosti zvolenia protiprávnej formy konania či akéhokoľvek spoločenského či morálneho prínosu spojeného so spáchaním činu. Aktivisti volajúci po prepustení aktérov kauzy Pussy Riot v prípade potreby ignorujú pozitívne právo a nadraďujú mu mimoriadne svojsky interpretované právo prirodzené, ktoré ako také upravuje základné princípy fungovania spoločnosti, nemožno ho však  ponímať ako všeobecný regulátor, ktorý je schopný plnohodnotne regulovať všetky vzťahy v spoločnosti. Spomínaným spôsobom postupujú dokonca aj v prípadoch, ak by porušenie pozitívneho práva v oblasti trestnoprávnych noriem znamenalo ohrozenie fungovania spoločnosti. Vzhľadom na neobhájiteľnosť svojich pozícií zatvárajú oči nad právnymi i nad všeobecnými etickými aspektmi prípadu a vzhľadom na očividný politický záujem umelo živia bezdôvodnú hystériu sprevádzajúcu vyvodzovanie trestnej zodpovednosti voči obvineným.

 

Autori: Martin Braxatoris, Michal Ondrejčík

 

Poznámky


(1) IĽP je organizácia, na čele ktorej stoja predovšetkým osoby z prostredia bývalého vedenia slovenskej pobočky Amnesty International a ktoré z doposiaľ nešpecifikovaných dôvodov túto organizáciu opustili v čase, keď sa začali angažovať ako jedni z organizátorov protestov Gorila, pozri napr. Michal Trško: Amnesty sa rozišla s lídrami protestov Gorila. sme.sk, 15. 2. 2012, URL: link

(2) URL: link

(3)  Обвиняемые в “панк-молебне” в ХХС арестованы до 24 апреля. bbc.co.uk, 6. 3. 2012, URL:  link

(4) Генпрокуратура проверит выступление Pussy Riot в ХХС. grani.ru, 22.02.2012. URL: link

(5) Amnesty International urges release of Pussy Riot members. rbth.ru, 30. 7. 2012, URL: link

(6) List ruskému velvyslancovi na podporu uvaznených aktivistiek Pussy Riot . URL: link

(7) Правозащитник Юрий Самодуров – о деле группы Pussy Riot. svobodanews.ru 18. 3. 2012, URL: link

(8) Правозащитник Федотов вступился за участниц группы Pussy Riot. mk.ru, 13. 3. 2012, URL: link

(9) Патриарх Кирилл: Pussy Riot простить нельзя. 1tvnet.ru, 24. 3. 2012, URL: link

(10) Межрелигиозный совет России поддержал Патриарха не прощать Pussy Riot. protestant.ru, 2. 4. 2012, URL:  link

(11) Главный юрист Московской патриархии инокиня Ксения (Чернега) требует уголовного наказания участниц “Pussy Riot”. portal-credo.ru, 23. 3. 2012, URL: link

(12) Опубликовано обвинительное заключение Pussy Riot : URL: link

(13) Официальное сообщение. Petrovka38.ru, 26. 4. 2012, URL: link

(14) Юрий Пилипенко: КАЗНИТЬ НЕЛЬЗЯ ПОМИЛОВАТЬ. In: Новая Адвокатская Газета, URL: link

(15) Панк-молебен Pussy Riot оценили в 1000 рублей. tvrain.ru, 26. 4. 2012, URL: link

(16) Подсудный молебен. interfax-russia.ru, 2. 8. 2012. URL: link

(17) Адвокатское сообщество публично выступило в поддержку Pussy Riot (ОТКРЫТОЕ ПИСЬМО). novayagazeta.ru, 2. 8. 2012, URL:link

(18) Общественный порядок. In: Административное право. Словарь-справочник. — М.: ЮНИТИ-ДАНА, Закон и право. Б.В. Россинский. 2000, URL: link

(19) ХУЛИГАНСТВО. In: Энциклопедия юриста. 2005., URL: 
link

(20) Комментарии к КоАП под ред. Козлова М. Ю. — Москва — Юристъ, 2002

(21) Апостолова Ц. Дискуссионные аспекты уголовно-правовой характеристики хулиганства в редакции Федерального закона от 24 июля 2007 года № 211-ФЗ // Российский следователь. 2007. № 24

(22) Постановление Пленума ВС РФ от 15 ноября 2007 г. № 45

(23) v dôsledku čoho je napr. v niektorých pravoslávnych chrámoch v praxi prípustné, že do nich vstúpi žena s nezakrytou hlavou (porov. znenie 1 Kor 11, 3-16) a pod.

(24) v českom preklade dostupné na URL:  link. Za porušovanie kanonických a apoštolských pravidiel sú pritom stanovené tresty, pričom vo viacerých z nižšie uvedených prípadov má nasledovať trest vylúčenia. Fakt vylúčenia obžalovaných pritom pre portál DespiteBorders.com potvrdil aj  protodiakon chrámu Christa Spasiteľa Alexander Agejkin, ktorý uviedol, že ich ich konanie vysúva mimo hraníc cirkvi a opätovné spojenie s cirkvou a s Christom v sviatosti prijímania je možné iba prostredníctvom sviatosti pokánia, a len vtedy, ak to nie je v rozpore s uloženým pokáním.

(25) Исследование специалистов по делу Пусси Райот от 26.03.12 г. , URL: link

(26) К вопросу об экспертизе действий группы «Pussy riot». spass-sci.ru, 20. 7. 2012, URL: link

(27) ХУЛИГАНСТВО. In: Энциклопедия юриста. 2005., URL: link

(28) Комментарий к Уголовному кодексу Российской Федерации (постатейный) / Отв. ред. В.И. Радченко, науч. ред. А.С. Михлин, В.А. Казакова. 2-е изд., перераб. и доп. М., 2008

(29) Опубликовано обвинительное заключение Pussy Riot : URL: link

(30) URL: link

(31) URL: link

(32) Исследование специалистов по делу Пусси Райот от 26.03.12 г. , URL: link

(33) К вопросу об экспертизе действий группы «Pussy riot». spass-sci.ru, 20. 7. 2012, URL: link

(34) URL: link

(35) ОБЩЕСТВЕННАЯ ОПАСНОСТЬ. In: Юридический словарь. 2000. URL: link

(36) ХУЛИГАНСТВО. In: Энциклопедия юриста. 2005., URL: link

(37) Правозащитники признали участниц Pussy Riot узницами совести. newsru.com, 3. 4. 2012, URL: link

(38) List ruskému velvyslancovi na podporu uvaznených aktivistiek Pussy Riot . URL: link

(39) napr. občianska aktivistka Svetlana Svistunova: The punks, the pulpit and the president. aljazeera.com, 31. 7. 2012, URL: link

(40) The punks, the pulpit and the president . aljazeera.com, 31. 7. 2012, URL: link

(41) Глеб Якунин о Pussy Riot: URL: link

(42) Эрик Нюстрем:  Храм. In: Библейский словарь, URL: link

(43) Mk 11,17, URL: link

 

Padla šedá eminencia Strany regiónov?

23.01.2014

Včera sme na stránke DespiteBorders.com uverejnili článok o Euromajdane vo svetle mocenského konfliktu v Strane regiónov. Jedna zo skupín vplyvu v Strane regiónov – skupina Firtaš – Ľovočkin viac »

USA, Biely dom, Sean Spicer

New York Times: Trumpov hovorca Spicer rezignoval

21.07.2017 18:23

Hovorca amerického prezidenta Donalda Trumpa Sean Spicer rezignoval. S odvolaním sa na svoje zdroje o tom informoval denník The New York Times.

Minister financií Wolfgang Schäuble

Turecko je už ako bývalé východné Nemecko, vyhlásil Schäuble

21.07.2017 18:05

Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble v piatok prirovnal Turecko k bývalému východnému Nemecku.

strečno, zápchy,

Bez práce i bez rodiny. Strečno je zlým snom kamionistov

21.07.2017 16:51

Uzavretá cesta popod Strečno strpčuje život nielen regionálnym autodopravcom, ale aj kamionistom.

Krym

Siemens zastavil dodávky energetických zariadení ruským firmám

21.07.2017 16:28

Nemecký priemyselný konglomerát Siemens zastavuje dodávky zariadení na výrobu elektriny pre ruské štátne firmy.

Michal Ondrejčík

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 10754x
Priemerná čítanosť článkov: 5377x

Autor blogu

Kategórie